Urinoterapia (1. časť)
„Ja mám piť svoj vlastný moč? Čo sa nachádzame v stredoveku, že by som mal takéto čosi piť? Žijeme v dvadsiatom prvom storočí, je to svet techniky a máme na trhu rôzne lieky a vy odo mňa chcete, aby som sa napájal nejakým močom?“ V ordináciách zahŕňajú pacienti lekárov takýmito otázkami a neveriac vlastným ušiam na chvíľu onemejú.
Od útleho detstva sme vedení, že náš moč je čosi nečisté, že sú to vlastne výkaly a ešte aj nesmieme byť videní, ako sa ich zbavujeme. Mokré plienky chytáme dvomi prstami, krútime nosom, protivia sa nám. Niekedy je pach moču silnejší, inokedy slabší. Jeho konzistencia, farba a zápach určujú vnútorné biologické prostredie človeka. Dostať späť do tela to, čo sme raz dali von, sa každému pacientovi zdá byť nemožné.
O tejto téme sa pomerne dlho mlčalo, pretože urinoterapia je dosť citlivá téma. V tejto dobe sa o nej začína trocha viac hovoriť a vychádza už aj literatúra, ktorá poukazuje na liečivé účinky tejto liečby. Ľudia na celom svete sa v poslednom čase začínajú stále viac a viac zaoberať ľudovým liečiteľstvom. Vo svete sa vo veľkom využívajú staré recepty, diagnostické a liečebné metódy.
História urinoterapie
Ľudia sa od pradávna liečili vlastným močom. Môžeme kľudne povedať, že už niekoľko tisíc rokov. Máme dva citáty aj z Biblie, kde sa odporúča liečba vlastným močom: „Pi vodu z vlastnej cisterny a tečúcu vodu z vlastného prameňa.“ Je veľmi ťažké zistiť vek, kedy sa s touto liečbou začalo, ale historické doklady sú aj v Ríme. Rímski lekári Galén (129-199 po Kristovi) a Plinius (23 alebo 24-79 po Kristovi). Pri liečbe sa používali aj rastlinné extrakty i nerasty. Pri terapii sa používali vzduch, voda, zem, samozrejme aj látky pochádzajúce z vlastného tela - vlastný moč. Veľmi blízky vzťah k prírode im vyvíjal silnú intuíciu a tým sa z nich stávali veľmi dobrí pozorovatelia. Tento spôsob života ich viedol k presnejším diagnostikám a k tomu účinnej liečbe. Na tejto ceste objavili aj liečivú silu moču.
Dnes tomu hovoríme samoliečba. Liečitelia si brali príklad zo zvierat a ich chovania. Zvieratá si lížu rany a tým si poranené miesto na pokožke dezinfikujú vlastnými slinami. Niekedy jedia aj svoje výkaly, lížu svoj pot a pijú svoj moč. Očividne ich k tomu vedie ich prirodzený inštinkt. Podľa tohto by sa dalo povedať, že v prírode nie je nič nadbytočné. Ten, kto trocha pozná zákony prírody, určite so mnou súhlasí.
V Indii sa touto liečbou zaoberá ájurvédska medicína. Takisto aj čínska medicína sa touto liečbou zaoberala a má tisícročnú tradíciu. „Šivamba“ - moč sa tu nazýva nebeským nektárom, pri čom lieči aj dlhodobé choroby. V starých ájurvédskych spisoch sa hovorí ako urina vyliečila očné choroby, odporúča sa proti kašľu, leje sa na popáleniny, zlepšuje trávenie, lieči kožné choroby a choroby pečene. Vraj je to dobrý protijed. V byzantskej medicíne v siedmom storočí sa nachádzajú Teofilove tabuľky, kde sa rozlišuje moč na pohľad, čím sa určuje diagnóza. Taktiež v starom Egypte boli majstri v diagnostikovaní z moču. Napríklad vedeli podľa moču ženám určiť, či sa im narodí dievča alebo chlapec. Gréci umývali rany močom.
Urinoterapiou sa zaoberali aj v novoveku: vo Francúzku, Taliansku, Nemecku, kde sa liečili urinou ekzémy. Ľudia žijúci na Sibíri si umývali urinou tvár, aby boli stále svieži.
Zdroj moču - obličky
Obličky sú zdrojom moču, močový mechúr je zberná nádoba. Obličky majú tvar fazuľky, sú asi 11cm dlhé a 6cm široké. Ležia na pravej a na ľavej strane od chrbtice. U dospelého človeka vážia od 150-290 gramov. Ich úlohou je filtrácia a vytváranie moču v klbkách vlásočníc na povrchu obličiek. V tomto procese zostávajú v krvnej plazme len plazmatické bielkoviny, všetky ostatné zložky odchádzajú s vodou preč vo forme primárneho moču, ktorý premýva trubice z epitelových buniek, aktívnych v metabolizme, a prechádza Henleovými kľučkami na kôru obličiek. Týmto pôsobením sa mení primárny moč na sekundárny. U jedného človeka sa denne prefiltruje 180 litrov tekutiny. Vylučujú sa soli, vitamíny, bielkoviny, glukóza, aminokyseliny, ale obličky prepustia iba nadbytočné množstvo ostatné zostáva v našom tele. V moči ešte zostávajú hormóny, minerálne látky, kovy, enzýmy, urokináza, imunomodulačné a iné dôležité látky. Tým vlastne vznikol nový liečivý prostriedok v podobe urinoterapie.
Je vedecky dokázané, že každá choroba si vytvára svoj vlastný biochemizmus. Ten sa odráža v moči chorého. Je isté aj to, že každý pocit a každá myšlienka má v tele vlastné biochemické vplyvy. Za tieto poznatky vďačíme novému vedeckému oboru - psychoneuroimunológii. Aj biochemické vplyvy, vyvolané psychickými faktormi sa v urine odrážajú. Ten, kto si naordinuje pitnú kúru, dostáva každý deň liek v podobe moču, zistí, že sa oveľa lepšie cíti aj na duši. Niet lepšej terapie, ktorá by sa dokázala tak rýchlo prispôsobiť momentálnemu stavu tela a súčasne ho aj liečiť. Autouroterapia pôsobí tiež v psychosomatickej oblasti. Mohli by sme sa spýtať, prečo by sme si nemohli pichnúť rovno krv do tela, veď je to čistejší náš produkt. Avšak krv pôsobí skôr na imunitu a na reguláciu prostredia v zmysle harmonizácie. Pritom sekundárny vplyv moču je veľmi veľký. S urinou dosiahneme väčšie výsledky pri liečení poranenia kože, rán, kožných chorôb a ekzémov. Tiež pri liečení mykóz (plesňové ochorenie čriev), dýchacieho ústrojenstva, oblasti genitálií i kože má autouroterapia veľmi dobré výsledky.
Zaujímavá je súvislosť medzi obličkami, močovým mechúrom a psychickou oblasťou, ktorá sa odzrkadľuje v oblasti deviateho hrudného stavca, tretieho, štvrtého a piateho stavca v krížovej oblasti. Keď je táto oblasť narušená, spôsobuje bolesti chrbta, ale taktiež nastávajú aj psychické problémy.
Bolo by veľmi dobré, keby sme prekonali odpor z pitia uriny. Kľúč ku slobode sa skrýva v nás samých.
Súvisiace články:
Telesné orgány a ich fungovanie
Otázky o Vašom osude Vám radi zodpovedia naše veštice a veštci.
Základné informácie
Vyplňte dátum vášho narodenia
Reklama
Vyhľadávanie
Reklama
