Ja a môj brat sme boli už od detstva úplne odlišní. On mával večne hlavu v oblakoch, veril v život po živote, v dobrých anjelov. Ja, naopak, absolútna realistka, čo som nevidela na vlastné oči, tomu som nebola ochotná uveriť.
Aj napriek týmto odlišnostiam sme si ale boli celý život nesmierne blízky. O to viac ma ranila správa, že je smrteľne chorý a už mu neostáva veľa času medzi nami. Ja som sa trápila o to viac, že som lekárka a nedokážem svojmu drahému bratovi pomôcť. On ma však stále presviedčal, že takto plynie život. Je prirodzené, že ľudia musia raz ukončiť svoju pozemskú púť, ale jeho po smrti čaká jeho vysnený raj. Keď prišiel ten osudný deň, len poobede zaspal a viac sa nám už nezobudil. Predtým, ako sa mi stal nasledujúci zážitok, som bola typickým skeptikom, s bratom sa mi po jeho smrti občas snívalo, ale toto nebol sen. Približne tri mesiace po jeho smrti som spala v posteli vedľa manžela. Zacítila som, ako mi niekto trasie nohou, aby som sa prebudila. Pozrela som na okraj postele, sedel tam môj brat Juraj s jednou rukou položenou na mojej nohe. Vyzeral skutočne, ako hocikto iný, kto by si tam sadol. Vyzeral fantasticky. Vyžarovalo z neho teplé žltkavé svetlo, pôsobil veľmi vyrovnane a spokojne. Objal ma, dokonca som zacítila prenikavú vôňu jeho vody po holení, ktorú roky používal. Potom sa jednoducho postupne stratil. Pocítila som neskutočnú úľavu, prestala som sa trápiť jeho smrťou, lebo viem, že teraz sa má v tom jeho vysnívanom raji naozaj dobre.
Čitateľka Henrieta
