Večer, keď som mohol zomrieť

Jeden júlový večer som v posteli čítal knihu. Zrazu som počul hlas môjho otca, ktorý zomrel pred 12 rokmi. Ten hlas znel naozaj veľmi naliehavo: "Choď preč z tej postele! Utekaj z nej preč!"

Okamžite som vybehol z postele a stál tam celý roztrasený, vôbec som nechápal, čo sa deje. Prešiel som do obývačky a posadil sa do kresla. Neprešlo ani päť minút, keď som zrazu počul hrozný hrmot. Mal som pocit, akoby sa mi celý dom triasol pod nohami, veľmi som sa zľakol a vybehol von na záhradu. V tom momente mi bolo všetko jasné… Zo susedovho stromu sa odlomil velikánsky konár a spadol na strechu môjho domu - bolo to zvláštne, pretože večer bolo veľmi pekné počasie, žiadny vietor, ani búrka. Vrátil som sa do domu, do svojej spálne. V strope boli dve diery a nad posteľou trčal veľký, ostrý konár. Celú posteľ zasypali triesky, omietka a škridle zo strechy. Presne tam, kde som pred pár minútami ležal.

Odvtedy som presvedčený, že naši milovaní nad nami držia ochrannú ruku ešte dlho po svojej smrti…

Čitateľ Marián