Veci z minulosti

Už ako dieťa som sníval o tom, že raz budem mať veľký dom, nádhernú záhradu. Nechcel som byť mestský človek. Najkrajšie dovolenky, ktoré som zažíval boli, keď sme s rodičmi a neskôr s kamarátmi vyrazili niekam do prírody. No svoj sen som si nemohol splniť z jednoduchého dôvodu. Nemal som peniaze. Podporoval som rodičov, ktorí ostali na dôchodku a financoval si vysokú školu. A tak, ani neviem ako, mal som tridsiate narodeniny a bol som slobodný, o dome som mohol iba snívať a mojím zamestnaním bolo projektovať paneláky.
Raz mi napadlo, že by som mohol zájsť k nejakej veštkyni. Ani nie preto, aby mi vyveštila niečo osudové, ale preto, aby mi dala aspoň nádej, že sa časť mojich snov možno vyplní, potreboval som počuť niečo pozitívne. Žiadnu veštkyňu som ale nepoznal a tak, keď som videl v časopise článok o pani Veronike, rozhodol som sa, že bude stačiť, ak jej zatelefonujem.
To čo mi povedala nebola nádej, ale neuskutočniteľný sen. Povedala mi totiž, že do roka sa mi všetko po čom túžim vyplní. Vraj za to bude môcť jedno stretnutie. Jediné, čo vraj musím urobiť, je nájsť si čas pre veci z minulosti. Sám som bol zvedavý, či prídem na to, čo tým pani Veronika myslela a tak som čakal, čo sa bude diať.
Niečo, či vlastne niekto z minulosti sa naozaj objavil. Stretol som svoju spolužiačku zo strednej školy, len pár dní po tom, ako som telefonoval. No presne, ako pani Veronika povedala, práve vo chvíli keď som ju stretol som sa veľmi ponáhľal do práce. Katka bola skutočne krásna. Dospelosť ju zmenila a ja som sa do nej zaľúbil na prvý pohľad. Pozvala ma na kávu a šiel som, aj keď ma v kancelárii čakala práca. Až do bodky som splnil rady pani Veronky a do dnešného dňa to neľutujem.
S Katkou sa mi postupom času začali plniť všetky sny. Ešte v tom roku sme sa vzali a odsťahovali do domu, ktorý zdedila po rodičoch. Je veľký s krásnou záhradou, no čo je najhlavnejšie, cítim sa v ňom doma. Mám tam totiž rodinu, ktorá sa čo nevidieť rozrastie o ďalšieho člena.

Karol

Moneo.sk
Foto: isifa/thinkstockphotos