Mala som 29 rokov a diaľkovo som študovala v Bratislave. Bola som dva roky vydatá a zistila som, že manžel má milenku. Úplne ma to zničilo.
Uvažovala som práve nad svojím ďalším štúdiom a táto situácia ma veľmi zdeprimovala. Cestou na hlavnú stanicu mi vírili v hlave kadejaké myšlienky a zrazu prišiel pocit, že môj život už nemá zmysel. Predstavovala som si, aké by to bolo rýchle a jednoduché, hodiť sa pod vlak. Pamätám sa, ako som sa čoraz viac približovala ku kraju nástupišťa, počula už aj vlak a bola odhodlaná skočiť. V tom ma niekto poklepal po pleci a veľmi jasne som začula hlas mojej babky: “Spomeň si na svoju mamu, dieťa.” Jej hlas znel prísno a ostro. Keď som sa otočila, nik tam nebol. Vlak bol už tesne predo mnou. Len som si pomyslela, aké by to bolo hlúpe, čo som chcela urobiť. Nechápala som, čo za myšlienky ma to viedli. Moja mama mala pred sebou ťažkú operáciu a môj čin by ju zlomil úplne. Veľmi som sa hanbila. Prešlo takmer desať rokov, nikdy som o tom nikomu nepovedala. Nakoniec sa všetko vyriešilo a ja som na samovraždu už nikdy nepomyslela.
Čitateľka z Martina
