Z pohrebného ústavu sme sa vrátili do rodičovského domu. Svoju päťtýždňovú dcérku Karmen som uložila v obývačke a sama som si ľahla na pohovku. Bol to ťažký deň.
Práve som chcela položiť hlavu na vankúš, keď som zbadala, ako cez dvere vchádza nejaké svetlo. Nadobudlo istý tvar a zmenilo sa na moju mamu. Kráčala asi 20 centimetrov nad zemou. Trochu som cez ňu videla, nebola celkom skutočná. Vyžarovalo z nej čisté biele svetlo a na sebe mala dlhé, vlajúce šaty. Nikdy som ju nevidela takú krásnu. Prešla ku Karmen, pozrela na ňu a potom na mňa. Pohladila ju po líčku a povedala: “Aká si mi rozkošná”. Zopakovala vetu ešte raz, počula som to na vlastné uši. Potom sa na mňa usmiala a pomaly zmizla. Nestihla som jej ani nič povedať. Myslím, že sa prišla pozrieť na svoju vnučku, lebo vedela, že ma veľmi mrzelo, že sa pred smrťou nestretli. Karmenka sa mi zdala ešte veľmi malinká a zraniteľná na to, aby som išla s ňou za mamou do nemocnice. V deň jej smrti som si to nesmierne vyčítala. Tento zážitok mi pomohol vyrovnať sa s tým. Ďakujem, mama.
Čitateľka Agáta
