Zvončeky šťastia

Pred vyše šiestimi rokmi mi zomrel najmladší syn. Veľmi som žialila a jeden večer ako som išla spať, ešte som len privrela oči a začula som krásnu hudbu.

Rozmýšľala som, čo to je za hudba, odkiaľ ide a otvorila som oči. Hudba prestala, tak si hovorím, že prečo otváram tie oči, ja tú hudbu chcem počúvať. Znovu som ich zavrela a videla som niečo ako roj malých trblietavých zvončekov nevídaných farieb. Intuitívne som natiahla ruku dlaňou hore, zvončeky sa zoradili do špirály ako ľudské DNA a vošli mi do dlane. Ráno som rozmýšľala, či to bol alebo nebol sen. Ale ako som schádzala z poschodia, na okne som našla malý kúsok niečoho fialovo-lesklého a to isté aj dolu pri dverách. Keď som to dala do vrecka, tak sa to stratilo. Bol to krásny zážitok, iba som nevedela, čo má znamenať.

Až raz, keď som bola s kolegyňami v Litmanovej, som pochopila, že to bol dar od Panny Márie, aby ma v mojom žiali potešila. A ja jej za to ďakujem.

Čitateľka Ľudmila