Odporúčame

Veštica Kavena

Veštica Kavena

Poradím vám, ako sa správne rozhodnúť. Viac »

Ďalšie veštice online
Veštica Dala

Dala

Som dostupná, zavolajte mi

Veštica Emilia

Emilia

Som dostupná, zavolajte mi

Veštec Adam

Adam

Som dostupný, zavolajte mi

Veštica Iveta

Iveta

Obsadená, zavolajte neskôr

Adoptívna láska

Júlia bola mojou prvou naozajstnou láskou a ja som nikdy netúžil po nikom inom tak veľmi ako po nej. Bol som šťastím bez seba, keď som ju viedol k oltáru a vedel som, že sa do konca života budem snažiť o to, aby bola šťastná.

Adoptívna láska

Krátko po svadbe sme však zistili, pre nás zdrvujúcu správu. Julka nemôže mať deti. Preplakala niekoľko dní a niekoľko mesiacov bola neskutočne smutná, aj keď som sa ju všetkými spôsobmi pokúšal rozveseliť. Nič nepomáhalo. Chodila k lekárom, homeopatom, liečiteľom, no neskôr jej ako-tak pomáhal iba psychológ. Raz prišla domov a na tvári sa jej po niekoľkých mesiacoch zjavil úsmev. Vraj jej kamátka poradila, aby zatelefonovala na číslo 0900 612 353. Vraj veštica Dala už pomohla mnohým a tak by mohla aj nám. Julke to dávalo neuveriteľnú nádej. Pani Dala bola milá, keď sme s ňou telefonovali obaja, no potvrdila Júlii to, čo jej vraveli aj lekári. Že tehotná nebude. No vzápätí ju uistila, že aj pre ňu je v živote nachystané šťastie, ktoré si stačí len vziať a užívať si ho plnými dúškami. Vraj by nemala na život zanevrieť, lebo má oveľa lepšiu šancu naplniť ho láskou a starostlivosťou o niekoho, kto na ňu čaká. V mojej prítomnosti ju uistila, že ja ju neopustím a budem pri nej stáť za každú cenu. Pamätám si, ako mi pri týchto slovách pani Daly, Julka stisla ruku a mne to vohnalo do očí slzy. Áno, neopustil by som ju za nič na svete. Veštica Dala nám poradila, že by sme si mali vyraziť niekam von a najlepšie by bolo, keby sme prijali pozvanie od priateľov, ktorých sme dlho nevideli. To pozvanie naozaj prišlo. Julka stretla na ulici bývalú spolužiačku, s ktorou sa nevideli už desať rokov a tá jej navrhla spoločnú večeru u nej doma. Keď sme prišli, Monika nám predstavila svojho manžela a dve utešené deti. Boli to dvojčatá, chlapec a dievčatko a mali päť rokov. Rozmýšľal som, či to bol dobrý nápad, že sme k nim išli. Julke bolo ešte stále veľmi ľúto, že my deti mať nebudeme a keďže jej rany na duši boli také čerstvé, určite ju veľmi bolelo, dívať sa na takúto šťastnú rodinku. Avšak večer bol príjemný a deti nám robili roztomilú spoločnosť až do chvíle, kedy ich mama nezahnala do postele. Keď s jej manželom odchádzali aby im prečítal rozprávku, Monika sa za odchádzajúcimi deťmi dívala s pohľadom plným lásky. Povedala však zvláštnu vetu. Vraj je šťastie, že na nich natrafila. Zasmiali sme sa zvláštnej charakteristike tehotenstva a keď Monika videla ako rozpačito sa tvárime, všetko nám objasnila. Obe deti boli adoptované, pretože Monikin manžel je neplodný. Pripadalo nám to ako znamenie osudu. Až keď sme videli, aká úplná a šťastná môže byť rodina, aj keď nepreskáču peripetiami tehotenstva a pôrodu, aké vlastné, milované a milujúce môžu byť deti z detského domova, pochopili sme, že aj na nás čaká takéto šťastie a nemáme byť viac prečo smutní. Dnes čakáme na naše dieťatko, ktoré by k nám malo prísť onedlho. Už sa nevieme dočkať, kedy aj my budeme úplnou rodinou. Julka má opäť dôvod na to, aby sa smiala a mne viac netreba. Jej úsmev totiž stojí za to, aby som jej bol navždy čo najlepším manželom.

Vladimír

Cena hovoru: 1,60 €/min.