Keď mi pani Zarija povedala, že by som mala pre svoje vlastné dobro ísť s mojím synom k lekárovi hneď, ako bude čo i len trošku chorý, zľakla som sa....Vanda
Myslela som si, že ide o tú najhoršiu víziu toho, čo mi kedy pani Zarija povedala, no ukľudňovala ma, vraj sa to nebude týkať zdravia môjho syna, ale mňa. Tomu som nerozumela. Bol tým jediným, čo som v živote mala, od kedy ma manžel - jeho otec opustil. Tak ako predpovedala, syn jedného dňa ochorel. A tak som schytila chlapca a utekala s ním do zdravotného strediska. Čakáreň bola natrieskaná pacientmi a ich rodičmi. Zažívala som doslova muky, keď som premýšľala, čo by mu mohlo byť. Skoro som ani nevnímala, že vedľa nás si sadol nejaký muž so svojím synom, ktorý mohol byť približne v rovnakom veku, ako ten môj. Zaregistrovala som ho až keď sa mi prihovoril. Zdvorilo sa ma opýtal, čo je môjmu chlapcovi. Vraj kašle. Chlap sa usmial nad mojou prehnanou starostlivosťou a povedal mi, že vie ako sa cítim. Vraj keď ostal sám so svojím synom, behal k lekárovi s každým náznakom slabej nádchy. Vysvitlo, že je vdovcom už dva roky a ja som mu povedala, že tiež žijem s dieťaťom sama. Ani nevieme ako, ale pri rozhovore a vzájomnom ponosovaní sa na osamelý život nám čas rýchlo ubehol. Lekár u môjho syna konštatoval ľahké prechladnutie a s obočím zdvihnutým až do krátkej ofiny ma ubezpečil, že to určite nie je zápal pľúc a ani iná nebezpečná choroba. Keď sme vyšli z ordinácie, môj spoločník z čakárne ma poprosil, či by som na neho nepočkala vonku. Vraj mi chce ešte niečo povedať. Bola som zvedavá a tak som čakala kým vyjde. Na otázku, čo mi chce povedať, sa len usmial a odvetil, že toho je trochu viac než len jedna veta. Vraj mi to chce rozprávať veľmi, veľmi dlho. Možno aj celý život. Od tej chvíle sme spolu a o mesiac sa majú naši synovia oficiálne stať bratmi.
Vanda
