Moja mama zomrela v máji. Deň pred smrťou sa bola poprechádzať v našej záhrade, svoje chorobou ubolené kosti nechala oddýchnuť pod rozkvitnutou čerešňou.
Sedela na lavičke a usmievala sa. Vtedy som ju pozorovala z kuchynského okna a ani vo sne by mi nenapadlo, že je to jej posledný deň na tomto svete. Koncom júna som ležala vo svojej posteli a mala som pocit, akoby sa ma niečo zmocnilo. Vystúpila som zo svojho tela. Bol to veľmi zvláštny pocit, pretože svoje fyzické telo som zreteľne videla ležať na posteli, a potom v jednom okamihu som zrazu stála pri kuchynskom okne a pozerala na lavičku pod čerešňou. Pomyslela som si: “Čo sa to deje?”, keď som začula, ako ma ktosi zdraví: “Ahoj, Nora!” Otočila som sa a stála tam moja matka. Nemohla som uveriť. Nezmohla som sa na nič, len na krátke “Mami!” Vyzerala o 20 rokov mladšia a neskutočne šťastná. Pohladila ma po vlasoch presne tak, ako keď som bola malá a povedala: “Prišla som sa rozlúčiť, ľúbim ťa a vždy budem na teba a tvoje deti dávať pozor.” Jemne sa usmiala, pozrela na svoj obľúbený strom, ktorý sama zasadila ešte ako dieťa a posledná veta, ktorú som zreteľne počula od svojej mamy bola: “Vedela som, že tento rok z mojich čerešní už neochutnám...” Pri týchto slovách jej z tváre žiaril ten najčarovnejší anjelský úsmev. Potom sa stratila…
Ani trochu nepochybujem, že sa to naozaj stalo. Bol to pre mňa dôkaz o živote po smrti a viem, že už sa svojho konca nemusím báť.
Čitateľka Nora
