Moje dieťa je živé striebro a prvé, čo som ju spolu so slovami a chôdzou musela naučiť bolo to, že niektoré veci sú nebezpečné, že oheň páli a vo vode sa môže utopiť.
Kým sa moje kamarátky pokojne prechádzajú po parku so svojimi deťmi, ja lietam za dcérou. Jedného dňa som z dlhej chvíle zavolala pani Emílii. Volala som prvýkrát. A urobila som dobre. Pani Emília ma varovala pred nešťastím. Vraj dcérke hrozí veľké nebezpečenstvo a rozpoznám ho vtedy, keď dcérka po prvýkrát v živote nebude taká, aká sa narodila, keď mi dá čas na oddych, práve vtedy by som vraj mala byť najostražitejšia. Veštba sa vyplnila ihneď na druhý deň. Dcérka vstala a poslušne sa obliekla a umyla sama. Pri raňajkách sedela pokojná, no nemala chuť jesť. Bola až príliš dobrá. Vzala som ju do náručia a ona sa pritúlila ku mne. Svojou malou rúčkou hladkala moju a dívala sa mi do očí. Až vtedy som v jej očkách zbadala niečo, čo ma veľmi znepokojilo. Neviem čo to bolo. Skôr pocit, alebo predtucha, ktorú som neignorovala, lebo ma na ňu upozornila pani Emília. Opýtala som sa dcérky, čo jej je a jej odpoveď bola taká, z ktorej by som si hocikedy inokedy nič nerobila. Vraj ju bolí hlávka. Namiesto toho, aby som jej dala obklad, ako som to už párkrát urobila, schytila som ju a bežala s ňou na pohotovosť do nemocnice. Vďaka výbornej lekárke, ktorá mi verila, že môj materinský inštinkt neklame a vďaka jej správnej diagnóze dcérke odhalili zápal mozgových blán v úplnom začiatku. Dostala sa z toho a dnes je znovu mojím živým striebrom a zlatom, najvzácnejším na svete. Dnes si nesťažujem, keď ma Vaneska preháňa po parku a večer ma bolí celé telo od únavy. Horšie by bolo, ak by znovu bola kľudná a poslušná.
Renáta
