Veštica Zuzana

Zuzana

Osobný kód 163

Veštica Dala

Dala

Osobný kód 161

Matkina pozvánka

Vyrastala som v čase, keď sa naše matky schádzali po večeroch pri páraní peria a keď sme trocha vyrástli, brávali so sebou aj nás, staršie deti. Fantastické príbehy starých žien o strašidlách, nadprirodzených udalostiach a zázrakoch mi mnohokrát nedovolili zaspať.

Matkina pozvánka

Verila som všetkému, čo som počula. Až v dospelosti som si uvedomila, že ich „rozprávky“ patrili do toho sveta a času, v ktorom žili ony. Ostala mi síce milá spomienka na to obdobie, ale moje ateistické zmýšľanie mi nedovolilo uveriť, že by mi niekto blízky z „druhého sveta“ mohol dať nejaké znamenie, ktoré sa naplní. Tak som uvažovala dovtedy, kým ma moja mama nenavštívila vo sne. Mala som tridsaťšesť rokov. Mama prišla do môjho sna, milo sa usmiala a pohladila ma po nohe. „Poď, Martuška, so mnou, je tu nádherne, žiadna bolesť, nijaké trápenie,“ prehovorila. Rázne som odmietla, veď moje deti navštevovali stredné školy a potrebovali ma! Matku to veľmi nahnevalo, chytila ma za pravú nohu a točila so mnou nad svojou hlavou ako s handrovou bábkou. Odchádzala so slovami: „Ako chceš, ale nič dobré ťa tu nečaká!“ Dva týždne po tejto udalosti ma začal bolieť kĺb pravej nohy. Tej nohy, za ktorú ma držala mama. Na rontgene mi zistili, že ju mám od narodenia vykĺbenú a s vekom i pôrodmi sa prihlásili neznesiteľné bolesti. Do roka som bola na prvej operácii… Dnes ich mám za sebou osem. Chodím s barlou, žijem v bezbariérovom byte a som odkázaná na milosť/nemilosť druhých. Tisíckrát som oľutovala, že som bola neposlušnou dcérou a z tvrdej ateistky sa stala pokorná veriaca, čakajúca na druhú pozvánku od mamy.

Čitateľka Marta