Chystala som sa na zápis na vysokú školu. Otvorila som dvere auta a ovládol ma pocit, že na prednom sedadle vedľa vodiča, teda mňa, sedí môj mŕtvy otec...
Mimovoľne som sa mu nahlas prihovorila: „Otec a ty tu čo robíš?“ Chvíľu som ticho sedela ako prikovaná a premýšľala, čo to má znamenať. Napokon som samu seba presvedčila, že si domýšľam a naštartovala som. Po niekoľkých kilometroch jazdy som pred sebou zbadala dva kamióny idúce za sebou. Čas ma súril, tak som si naplánovala, že ich obehnem na dvakrát, ak využijem predpísaný odstup medzi vozidlami. Zvýšila som obrátky a pustila sa do akcie. Keď som sa dostala na úroveň medzi obidva kamióny, chcela som sa medzi ne zaradiť, lebo sa v protismere vyrútilo ďalšie auto. Kamióny boli tak nalepené na seba, že som nemala inú šancu, len pokračovať v ceste. Na pár sekúnd sa naskytol na ceste úžasný obraz, popri sebe išli tri autá. Ako je možné, že sme sa na cestu zmestili, dodnes neviem. Odnieslo si to len moje spätné zrkadlo. Zastavila som na najbližšej čerpacej stanici a triasla sa ako osika. Niekoľko minút som nebola schopná šoférovať, len som pozerala na spolujazdca, neviditeľného otca a ďakovala mu, že sedel pri mne. Kto vie, či by som to prežila, keby nebol so mnou.
Čitateľka Lívia
