Manželova návšteva

Keď môj manžel Karol ešte žil, navzájom sme sa doberali a vymýšľali všelijaké žarty. Raz som mu povedala, že ak zomrie skôr ako ja, nech sa vráti a urobí niečo, aby som vedela, že je to on.

V kuchyni na okennej parapete sme mali dvoch malých keramických psíkov. Každý, kto nás poznal, vedel, že keď sme sa povadili, psy sme od seba oddelili. Keď sme boli v pohode, psíky stáli vedľa seba a dotýkali sa ňufákmi. Aj naše deti, keď nás prišli navštíviť, zašli hneď do kuchyne, aby videli, ako to podľa psíkov medzi nami je. Niekoľko dní po Karolovej smrti som stála v kuchyni a pozerala na parapetu. Jeho malý psík bol prevrátený. Keďže žijem sama, pomyslela som si, ako sa len mohol prevrátiť? Zdvihla som ho a postavila tvárou tesne k tomu druhému. Potom som na to zabudla. Asi o tri dni jeho pes stál otočený chrbtom k môjmu, akoby od neho odchádzal. Bol od neho vzdialený asi dvadsať centimetrov. Vtedy som pochopila, že mi Karol oznamuje, že ma musí opustiť…

Niekedy sa bojíte povedať o tom, čo sa stalo vašim blízkym, aby si nezačali robiť starosti o vaše duševné zdravie. Som rada, že som sa mohla o svoj príbeh podeliť aspoň s vami.

Čitateľka Oľga