Boli sme v kostole na pohrebe nášho strýka Ondreja. Počas omše som sa modlila a myslela na moje detstvo, ako sa nám spolu so sestrou strýko venoval.
Keďže bol starý mládenec a bývali sme v spoločnom dvojdome, bol práve on tým človekom, ktorý mal vždy na nás čas, učil nás všetko o prírode, chodili sme spolu do lesa, na záhrade každé leto spoločne pozorovali jeho obľúbené motýle. Bol skvelým človekom a zrazu je preč. Všetky moje myšlienky v tom momente boli venované jemu. Zrazu sa v uličke zjavili tri poletujúce motýle. Preleteli celou uličkou a dva z nich sadli na lavicu, v ktorej som sedela spoločne s manželom. Tretí smeroval nad hlavu mojej sestry, ktorá hrala na klavíri vedľa oltára. Obletel ju, preletel ponad rakvu a potom jednoducho všetky tri opäť spoločne niekde zmizli. Bolo to nádherné, priam ako zázrak! Od detstva chodím pravidelne do kostola, je to už vlastne viac ako štyridsať rokov, ale motýľa som tam veru nikdy nevidela. Dodnes som presvedčená, že strýko sa bol s nami takto nádherne rozlúčiť.
Čitateľka Marta
