Odporúčame

Jasnovidka Renáta

Jasnovidka Renáta

Riešim partnerské vzťahy a dokážem preniknúť do štruktúry medziľudských vzťahov. Viac »

Ďalšie veštice online
Veštec Adam

Adam

Som dostupný, zavolajte mi

Veštica Kavena

Kavena

Som dostupná, zavolajte mi

Veštica Emilia

Emilia

Som dostupná, zavolajte mi

Veštica Sadia

Sadia

Obsadená, zavolajte neskôr

Všetky odkazy majú zmysel

Pracujem ako psychologička s ťažko chorými deťmi, samozrejme, často sa pri tejto praxi stretávam aj s tým, že svoj boj s chorobou prehrajú.

Všetky odkazy majú zmysel

Takto smutne skončil príbeh aj mojej zverenkyne Zuzanky, ktorá zomrela na rakovinu stehennej kosti. Mali sme medzi sebou vytvorené veľmi pevné puto, snáď aj preto, že som sa s ich rodinou priatelila dávno pred tým, než ich dcérka ochorela. Cestou z práce som prechádzala parkom, sadla som si na lavičku a len tak pozorovala stromy prehýbajúce sa vo vetre. V tom som ju zbadala, akoby tam stála naozaj, usmievala sa na mňa a tíško povedala: “Zavolaj mojej mame a popros ju, prosím, nech sa vôbec netrápi pre tú deku.” A v tom jej opäť nebolo… Pomyslela som si, že blúznim, vstala som a šla domov. Vedela som, že ak jej mame zavolám, rozhovor nebude mať konca a odkazu o deke som vôbec nerozumela. Druhý deň sa však stalo niečo obdobné, nie v parku, ale priamo na chodbe v práci. Opäť tam stála Zuzanka, prosila ma o to isté, len nech sa jej mamina netrápi kvôli deke. Všetko sa tentokrát odohralo ako vo filme, stála tam v akomsi dymovom opare a krásnom farebnom svetle. Ako rýchlo sa však zjavila, tak rýchlo sa aj rozplynula. Večer som zavolala jej mame. Skôr, ako som stihla niečo povedať, začala ona: “Karin, dobre že voláš, včera bol pre mňa najhorším dňom, odkedy nás Zuzka opustila. Bola som taká zúfalá, že som vzala jej starú deku a šla som von. Ľahla som si v parku pod strom a strašne som plakala.” Vtedy som ju prerušila: “Počkaj, musím ti niečo povedať, včera sa mi zjavila Zuzanka, aby mi povedala, že ti mám odkázať, že s tou dekou to je v poriadku, dáva ti to nejaký zmysel?” Jej mama sa rozplakala a povedala: “Vieš, tú deku dostala, ešte keď sa narodila, všade sme ju roky so sebou vláčili, nevedela bez nej zaspať. Keď nám zomrela, nevedela som sa s tým kusom látky rozlúčiť, mala som výčitky, že som jej ju nedala na jej poslednú cestu. Nesmierne sa mi uľavilo, že si mi odovzdala jej odkaz.” Teraz viem, že všetky odkazy majú zmysel, nie vždy im však rozumieme…

Čitateľka Karin