Odporúčame

Veštica Dala

Veštica Dala

Dokážem vám odhaliť skryté veci a nájsť riešenie. Viac »

Ďalšie veštice online
Veštica Gabriela

Gabriela

Som dostupná, zavolajte mi

Veštica Zuzana

Zuzana

Som dostupná, zavolajte mi

Veštica Emilia

Emilia

Som dostupná, zavolajte mi

Vlado

Vlado

Obsadený, zavolajte neskôr

Človek, Zem a astrológia

V horoskope, aj v živote človeka tu na Zemi, je veľmi dôležité Slnko (znamenie človeka, Božská iskra, otec), po ňom Mesiac, čiže Luna (mesačné znamenie, preciťovanie, matka). Nenechajte sa prosím pomýliť, ak v tomto článku nenájdete typicky astrologické pojmy. Pôjdeme totiž do hĺbky a naplníme tak filozofické pravidlo, že všetko so všetkým súvisí.

Človek, Zem a astrológia

Narodením sa na túto Zem, vchádza človek do pozemského bytia. Jeho duša, ktorá vstúpila do fyzického tela vidí ako plynie jeho život. Tento život je naplnený zážitkami vonkajšieho sveta, čiže sveta, ktorý ho obklopuje. Vonkajší svet ale nemôže vniknúť do jeho duše, ostáva vonku. Takto to vníma bežne človek v dnešnom živote. Vo vnútri človeka je život, existuje tam vnútorný svet. Jedinec, ktorý na sebe vnútorne pracuje, uvedomuje si duchovno v sebe, ktoré pochádza odinakiaľ, nie zo Zeme, na ktorej žije teraz. Pozerá tak na svoje fyzické telo, ako na niečo vonkajšie. Už sme veľakrát počuli: “prach si a na prach sa obrátiš...”, t.j. fyzické telo, ktoré pochádza zo Zeme, ide naspäť do nej.

Duchovne založený človek pozerá na seba vnútorne. Uvedomuje si iné svety, planéty a ich pôsobenie na človeka i to, že medzi ním a prírodou je akási hranica.

Najviac sa k nej, teda aj k prírode, priblíži, až keď fyzicky zomrie (obráti sa na prach). Odpradávna človek podvedome tušil svoj pôvod i to, že odumretím fyzického tela úplne neumiera. Pozorujeme to aj oddávna v umení, hlavne v maľbách starých majstrov i v náboženskej literatúre. Tam vidíme odraz iných svetov, ako je ten, pre nás bežných ľudí, fyzický svet, ktorý vnímame a žijeme. Ak sa zahľadíme na staré obrazy a čítame rôzne biblické príbehy, staré rozprávky, báje a povesti, uvedomíme si, že sa v nich niekedy doslova alebo v náznakoch ukazuje, že síce telo umrie a ostane tu na Zemi, ale duša človeka ide ďalej do kozmu (neba), následne sa za určitý čas vracia späť.

Deti, hlavne do siedmych rokov, veľmi rady počúvajú klasické báje a rozprávky, lebo ich spájajú s ich pravou domovinou, o ktorej si niečo matne pamätajú. Čím mladšie dieťa, tým si pravdepodobne viac spomenie na to, odkiaľ prišlo. Rodičia však často dieťa zahriaknu, tým zahubia jeho spomienky na pravlasť.

Dnešný človek tomu už neverí, pozerá na tieto veci ako na fantastické príbehy a niekde v kútiku duše si možno praje, aby takáto rozprávočka bola aspoň sčasti skutočnosťou. Náboženstvo nám ostalo, ale nespája sa často s naším praktickým svetom. Kozmos a vnútorný svet ostáva naďalej tak pre našinca záhadou. Jedinec sa zamýšľa nad sebou, ide do svojho vnútra, spytuje si svoje svedomie, ale neuvedomuje si, že ten vnútorný hlas je hlas toho Najvyššieho, ktorý sa takto k nemu prihovára a spája sa s ním, resp. je s nim stále.

Vráťme sa k faktu, že človek sa narodí na Zem a následne sa vracia späť do Zeme, a pritom na neho pôsobia ostatné planéty.

Príroda a ľudské telo

PrírodaMilí čitatelia, ak niekto miluje nadovšetko len svoje fyzické telo, mohol by povedať, že narodením dostane darom fyzické, pozemské telo, ale potom následnou smrťou ho príroda vlastne zničí. Nechcem viesť ďalšie riadky v tom duchu, aby ste nebodaj zanevreli na prírodu… To, že nás vlastne príroda ničí, je v podstate pravda. Musíme mať ale na pamäti rozdiel medzi fyzickým telom človeka a vonkajším fyzickým svetom, prírodou, ktorá človeka nemôže budovať, môže ho len ničiť. To, čo dáva nášmu ľudskému, fyzickému telu podobu od počatia, kedy splynie spermia s vajíčkom, až do smrti človeka, musíme hľadať niekde inde, mimo nášho, bežným okom viditeľného sveta. Spomínané ničenie človeka neznamená, že ju človek nemá mať rád a že ju nepotrebuje. Je to prirodzený proces, ktorý ak ho vnútorne pochopíme, pohneme sa oveľa ďalej dopredu, budeme si viac vážiť prírodu aj svet okolo nás.

Naše fyzické telo potrebuje byť od narodenia v symbióze s prírodou. Potrebuje fyzicky rásť, aj sa udržiavať a príroda nám plnohodnotne dáva, resp. daruje svoje ingrediencie, aby sme mohli z malinkého človiečika vyrásť na dospelého jedinca a vlastne tak žiť až do smrti, závislí na potrave z prírody. Pri prijímaní látok z prírody, postupne aj niečo vylučujeme, dávame späť prírode. Zomretím vrátime celý obsah fyzického tela späť matke Zemi. Vtedy sa človek (vlastne jeho fyzický organizmus), nepodobá sebe samému, ale je podobný vonkajšej prírode. Z opačného pohľadu, ak počas života jeme potravu, ktorú sme získali z prírody tu na Zemi, fyzické telo v sebe ničí najprv to, čo prijme, premení a vracia prírode cez vylučovacie orgány. Ak si predstavíme niekde v ľudskom tele začiatok, kde sa látky, prijímané z prírody začínajú vyvíjať až k tomu, čo človek vylučuje a následne si predstavíme Zem – tá sa musí niekde nejako za dlhú dobu vracať k stavu, v ktorom bola kedysi… V tom sa dnes nachádza vnútro ľudského fyzického organizmu.