Odporúčame

Jasnovidka Renáta

Jasnovidka Renáta

Riešim partnerské vzťahy a dokážem preniknúť do štruktúry medziľudských vzťahov. Viac »

Ďalšie veštice online
Veštec Adam

Adam

Som dostupný, zavolajte mi

Veštica Gabriela

Gabriela

Som dostupná, zavolajte mi

Veštica Kavena

Kavena

Som dostupná, zavolajte mi

Veštica Sadia

Sadia

Obsadená, zavolajte neskôr

Svet mŕtvych

Čo ste vy, boli sme aj my - taký býval nápis nad vchodom do niektorých cintorínov a taká je aj pravda. Niet človeka, ktorému by nezomrel niekto blízky. Niet človeka, ktorý raz nezomrie aj sám. Celými dejinami sa tiahne predtucha smrti.

Svet mŕtvych

Strach ovplyvňoval úctu k tým, čo už prechod na druhú stranu majú za sebou. Mŕtvi boli odjakživa najsilnejšou autoritou živých.

Dušičky a iné sviatky mŕtvych

Týždeň pred sviatkom Dušičiek ľudia v mestách i na dedinách obkladali hroby novou hlinou, kvetmi alebo zelenou čečinou. Niekde na nich vysypávali ornamenty z čiernej zeme, farebného piesku a červených šípok. K úprave hrobov patrili aj opravy krížov. Fantázia ľudového rezbárstva bola pri tvorbe náhrobných krížov neprekonateľná. Do dreva sa najčastejšie vyrezávali symboly ružíc a krížov. Ženy doma uplietli vence z jedľových halúzok a zdobili ich kvetmi a stuhami. V deň sviatku, predpoludním, popoludní a večer zapaľovali na hroboch sviečky. Večer sa spoločne modlili a spomínali na zomretých. Aj do okna vkladali zažnutú sviecu. Keď odchod nebohého úprimne oľutovali, nechávali cez noc na stole nejaký darček preň. Ak to bolo dieťa, hrnček sladkého mlieka.

Každý sviatok mával svoj špeciálny druh obradného i okrasného pečiva. K smutnému sviatku pamiatky mŕtvych sa piekli dvojbochníky alebo skrížené tyčinky, ktoré symbolizovali skrížené hnáty - kosti. Obyčajne boli posledným chodom obeda, no nechávali ich na stole pre deti, hostí. Obdarovávali nimi aj chudobných tulákov, ktorí obyčajne žobrávali pri kostolných dverách. V tomto období sa hojnejšie za predkov slúžievali omše.

Nech odpočívajú v pokoji

Všeobecne sa verilo, že o polnoci sa dušičky schádzajú, hlavne tí, čo umreli v poslednom roku, v najbližšom kostole. Pousádzajú sa na miesta, kde sedávali za živa. Omšu im slúžil posledný zomretý kňaz a za organom hrával ten, čo za ním sedával, kým bol ešte živý. Nik zo živých si tam netrúfal vojsť. V ten deň v niektorých dedinách v noci od pól dvanástej do pól jednej vyzváňali kostolné zvony dušičkám na cestu späť, keď sa boli pozrieť doma.

Keď sa večer najedli, rozprávali si príbehy zo života tých, ktorí ich už navždy opustili, aby im prejavili česť a uctili si ich pamiatku. Prv, ako sa rozišli, pristúpil gazda k oknu a neviditeľných hostí, zväčša rýmovaným príkazom, poslal späť do večnosti. Spomienkové prinášanie jedla na hroby bolo donedávna rozšírené aj po celej Európe. Spájalo sa s oslavami a slávnosťami krajovo nazývanými: Pominky, Pomen, Pomin, Pomana, Zádušky, Záduší, Podušje… Pôvodne sa v slovanskom svete slávili sviatky zomretých až šesťkrát do roka. Najväčšie oslavy boli spojené s jarným novoročím a v období okolo 1. novembra.

Svetlo večné nech im svieti

Úcta umocnená slovom - svätosť - bola v kulte mŕtvych nenahraditeľná. Svätá bola noc, počas ktorej mŕtvi zostupovali na zem. Zvláštnou mocou bolo obdarené všetko, čo prichádzalo s tým do styku. Nielen to, čo súviselo s ich pochovávaním, ale i všetko to, čo sa konalo na ich pamiatku. Pojem svätosti a úcty súvisel so snahou získať pre život a prácu (prevažne súvisiacu s prírodou, čiže poľnohospodárstvo) podporu nadprirodzenej moci.

Všeobecne v tejto ”modernej“ dobe otupievame. Nevnímame už jemné energie okolo seba, v druhých, ani sami v sebe. Materiálno, jedlo, neuvedomená i vedomá závisť a túžba mať to, čo majú bohatší, z nás berie to ”ľudské“. Vzťahy sa zameriavajú na sex a kariéru. Vytláčať z duše lásku sa neoplatí. Možno by vám o tom vedeli, keby mohli, hovoriť tí, čo sú teraz tam, kam aj my pôjdeme…