Som chlap a všetky tie príbehy o znameniach či upozorneniach mŕtvych, ktoré zosielajú nám živým, som pokladal za ženské pletky.
Keď moja manželka prišla od kamarátky a spustila: “Predstav si, susedu Evu navštívila vo sne mama...“, zahriakol som ju, nech si tie príbehy vyrozpráva inde, ja tomu neverím. Neveriacim Tomášom som bol dovtedy, kým nezomrela moja sestra, ktorá žila so svojím synom, ako sa vtedy hovorilo, starým mládencom. Odišla na druhý svet a hoci vždy tvrdila, že s jej pohrebom nebudú žiadne výdavky, lebo si naň šetrí, po smrti sa nenašli žiadne peniaze, a tak sme sa my, živí súrodenci, poskladali na pohreb a odprevadili sme ju na večnosť. Ubehli tri mesiace a pochovali sme aj jej syna, ktorý bol tak naviazaný na matku, že ju tam nemohol nechať dlho samu. Po jeho smrti ostal byt prázdny, tak sme začali s manželkou likvidovať všetko nepotrebné. Chytil som do rúk kartónovú škatuľu plnú liekov a hovorím žene, že túto chémiu hodím rovno do kontajneru, hoci viem, že by bolo rozumnejšie ísť s tým do lekárne. S týmito slovami som pristúpil k dverám, že zrealizujem svoj úmysel. Vtom zhaslo svetlo v celom byte a ja som zostal bezradne stáť medzi dverami. Trvalo to niekoľko sekúnd, ale pre moju ženu to bolo znamenie. Vydrapila mi škatuľu z rúk, vysypala jej obsah na zem a my sme zazreli to, o čom sestra celé roky rozprávala. Na dne škatule ležala peňaženka s niekoľkými tisíckami, ktoré sestra nasporila.
Priznám sa, aj po rokoch sa tvárim, že som odolný voči rečiam, že mŕtvi nám dávajú znamenia, aby neutrpela moja mužnosť, V skutočnosti mám ale pochybnosti, lebo odvtedy som dostal niekoľko varovaní a naučil som sa im aj rozumieť.
Čitateľ Tomáš
